Cestná doprava

Nezlomná vôľa ho vrátila za volant

Ak niečo milujete a ste odhodlaní za svoj sen bojovať, nič nie je nemožné. Znie vám to ako klišé? Príbeh Karla Mikloviča dokazuje, že to nie sú iba pekné slová. Nezlomná vôľa dokáže naozaj čokoľvek. Aj keď je Karel pripútaný na invalidný vozík, brázdi terén so svojou Tatrou Phoenix 6×6 a robí to, čo miluje a čo ho napĺňa.

Na prvý pohľad bežná modrá Tatra Phoenix 6×6 ukrýva v kabíne silný príbeh mladého muža, ktorý sa aj napriek veľkému hendikepu nevzdal a vrátil sa k tomu, čo vie najlepšie a čo má rád. Volá sa Karel Miklovič, miluje šoférovanie a rybárčenie a práve jeho koníček sa mu stal v 21 rokoch osudným. Keď sa 21.4.2011 vracal s novými rybárskymi potrebami na motorke, na stopke mu ďalšie vozidlo nedalo prednosť a po vážnej nehode skončil na vozíku, ochrnutý od pása nadol. Vojakovi z povolania, ktorý bol vodičom v 42. mechanizovanom prápore v Žatci, sa zrútil celý svet.

Jediné, čo poriadne viem

Jeho modrú Tatru Phoenix som stretol na stavbe obchvatu pri Otviciach pri Chomutove. Bolo jedenásť hodín a práve mal prestávku. Priviezli mu obed a tak sme mali čas sa rozprávať. Keď som vyliezol do kabíny Phoenixu, videl som mladého človeka, z ktorého srší energia, radosť zo života a optimizmus. „Nebolo to takto stále. S tým, že človek ochrnie, sa nikdy tak úplne nezmieri. Ale som od prírody optimista a hlavne som znovu našiel radosť zo života, a to za volantom tejto Tatry,“ začína naše rozprávanie Karel. Priznáva, že bez pomoci jeho bývalej ženy by tu asi nikdy nesedel. Aj v tých najťažších chvíľach totiž stála pri ňom.

Tento obrázek nemá vyplněný atribut alt; název souboru je Tatra_karel_miklovic-b-1024x682.jpg.
Karel je od prírody optimista. Ako ale sám priznáva, nebyť jeho bývalej manželky, nikdy by to nezvládol a za volant Tatry sa neposadil (FOTO: autor)

Po dlhej rekonvalescencii a päťročnom „ničnerobení“ doma, kedy často od rána do včera nadával, si položil zásadnú otázku: Čo ďalej so životom? Chcel niečo robiť. Skúšal pracovať v továrni, ale pochopil, že to nie je pre neho. „Jediné, čo som poriadne vedel a čo sa dalo na vozíku robiť, bolo šoférovanie,“ opisuje Karel. Premýšľal o taxikárčení, no ťahalo ho to k veľkým autám. Našťastie, papiere na nákladiak, ktoré si urobil na vojne, mu zostali, takže bolo rozhodnuté. Keď zvážil všetky možnosti, ako jediná alternatíva mu vyšlo jazdiť so sklápačom, pretože z jeho kabíny človek nemusí tak často vystupovať. A tak si za peniaze z odškodnenia zohnal Tatru Phoenix.

Tento obrázek nemá vyplněný atribut alt; název souboru je Tatra_karel_miklovic-zd-1024x682.jpg.
Karel na Tatre oceňuje komfortný podvozok, ktorý mu pomáhá s jej riadením hlavne v náročnom teréne. Ten si užil hlavne pri práci v povrchových baniach (FOTO: autor)

Rok práce

A prečo Tatru? Mal s ňou skúsenosť z vojny a správne predpokladal, že bude jednoduchšie riešiť, ako ho dostať do kabíny, s českou firmou s vývojom v Česku. Už samotný nákup auta mal svoje čaro. „Keď som prišiel na vozíčku do Žatca za pánom Křenkom a povedal som mu, že chcem kúpiť Tatru, spýtal sa pre koho. Keď som mu povedal, že pre seba, tak sa začal smiať a nechcel mi veriť. Lenže potom pochopil, že to myslím vážne,“ spomína Karel. Vedel, že chce automatizované naťahovanie plachty a automat. Po dohode sa rozhodol pre verziu 6×6 s motorom Paccar MX-13 s výkonom 340 kW (460 k). Na auto čakal pol roka, medzitým však začal riešiť, ako sa dostať do kabíny.

Tento obrázek nemá vyplněný atribut alt; název souboru je Tatra_karel_miklovic-q-1024x682.jpg.
Výložník s navijákom je prichytený na trubkovom ráme pripevnenom v kabíne (FOTO: autor)

Pomoc z Liberca

S tým pomohla Karlova manželka, ktorá študovala v Liberci na Technickej univerzite a spomenula si na pána Krutského, absolventa tamojšej strojníckej fakulty. Skontaktovali ho a spoločne sa v spolupráci s Technickou univerzitou pustili do riešenia, čo ide a čo nejde. Pán Krutský všetko konzultoval s vývojom v Kopřivnici. Najťažšie vraj bolo vmyslieť riešenie výložníka. Inšpiráciu nakoniec našli v klasickej posuvnej bráne.

Vyrobené auto sa doviezlo do Liberca na Technickú univerzitu, kde sa odmontovala a kompletne rozobrala kabína, aby sa našli vhodné upínacie body. Najprv totiž bolo nutné namontovať do kabíny pevný trubkový rám, ktorý mal preniesť zaťaženie samotného výložníka s navijakom. Celý vývoj a inštalácia trvali viac ako rok. Ale ako Karel priznáva, ešte aj dnes ho vylepšujú.

Za päť minút

Celá operácia nastúpenia do auta ale aj vystúpenia z neho trvá asi päť minút. Z vozíčka si otvorí dvere, vezme diaľkový ovládač navijaku a pomocou šnúry vytiahne výložník. Na vozíčku sedí na špeciálnej „veste“, ktorú zahákne za lano na navijaku, ktoré ho vytiahne do úrovne sedačky. Potom sa potiahnutím inej šnúry vtiahne dovnútra a spustí na sedačku. V ďalšom kroku si do kabíny vytiahne vozík. Najprv z neho ale odmontuje kolesá, potom ho zloží a dá za sedačky. Nakoniec zatiahne výložník do kabíny, zaistí ho, pripne sa k sedačke a môže ísť.

Takto vyzerá Karlovo nastupovanie do Tatry Phoenix 6×6

Plyn aj brzda ručne

V priebehu inštalácie mechanizmu sa Tatra odviezla do Týnci nad Labem do firmy Hurt, kde namontovali ručné ovládanie plynu a brzdy. „Pohybom páky dopredu sa pridáva plyn, dozadu sa brzdí,“ vysvetľuje Karel ovládanie. Celé je to založené na mechanickom prevode pomocou tiahel, žiadna zložitá elektronika. Ako priznáva, chvíľu si na to zvykal. A aby si to neuľahčil, s Mončou, ako svoju Tatru volá, nastúpil v roku 2019 na šachtu. Pri rozširovaní povrchového lomu odvážal suť. Pre auto aj Karla to bola zaťažkávacia skúška, pretože nie je veľa náročnejších podmienok. Aj zdravý vodič má plné ruky práce, aby v náročnom teréne auto zvládol, nieto ešte vozíčkar, ktorý jednou rukou ovláda volant a druhou plyn.

Tento obrázek nemá vyplněný atribut alt; název souboru je Tatra_karel_miklovic-s-1024x682.jpg.
Pohybom páky dopredu pridáva plyn, dozadu brzdí. Ovládanie je od českej firmy Hurt (FOTO: autor)

„Bola to pre mňa obrovská škola. Na šachte bolo všetko strašne náročné,“ priznáva. Denne najazdil okolo 220 km, zo začiatku podľa svojich slov zmätkoval a tápal. Najhoršie bolo, keď pršalo, pretože to strašne šmýkalo a po ťažkých strojoch boli všade vyjazdené koľaje. „Chvíľu mi to trvalo, kým som sa naučil správne používať prevodovku v manuálnom režime. Tatra je v náročných podmienkach ale neprekonateľná, veľa mi pomohol aj jej komfortný podvozok,“ opisuje nezlomný bojovník. Na druhej strane priznáva, že týždeň sa s ním doma všetko hojdalo. Ako keď človek vylezie z lode. Súčasná práca na stavbe obchvatu je oproti tomu absolútne luxusná záležitosť.

Všetci mi pomáhajú

Karel sa snaží pracovať ako keby žiadny hendikep nemal. Chce všetko zvládať, pokiaľ možno bez pomoci ostatných. „Bál som sa, ako ma ľudia budú brať. Nechcel som žiadny súcit. Ale všetci okolo mňa sú fakt skvelí a snažia sa mi maximálne pomáhať a podporovať ma.“ Či už je to obsluha na čerpacej stanici, ktorá mu natankuje alebo mobilný pneuservis, ktorý mu pomôže pri defekte. „Veľmi mi pomáhajú aj chlapi na stavbe, sme tu fakt skvelá partia. Koľkokrát mi obídu auto a vyčistia mi ho,“ chváli prístup svojho okolia Karel. A ako sme sa mohli sami presvedčiť, svoju Tatru zvláda naozaj bravúrne.

Tento obrázek nemá vyplněný atribut alt; název souboru je Tatra_karel_miklovic-v-1024x682.jpg.
Keď už je Karel dole, obíde si auto, skontroluje si ho a očistí. Inak mu s tým ale veľmi pomáhajú kolegovia a ľudia na stavbe (FOTO: autor)

Vďaka za každý nový deň

„Riadenie Tatry je moja súčasná životná náplň. Našiel som sa v tom, žijem si svoj sen. Každý deň sa teším za volant. Zakaždým k nej ráno prídem, pohladím ju a nežne jej poviem, tak čo dievča, zvládneme to?“ Z každého jeho slová je cítiť, ako ju má rád a ako si ju rozmaznáva. Dopraje jej pravidelný servis a neustále ju umýva. A keď to nejde v umývačke a má čas, vymydlí si ju aj wapkou.

Zdroj
Michal Štengl

Prečítajte si aj

Back to top button