Cestná doprava

Moje malé Lambaréné

Moje malé Lambaréné. Pred viac ako päťdesiatimi rokmi uskutočnila partia mladých ľudí s vozidlom Tatra 138 VN Expedíciu Lambaréné.

Z vtedajšieho Československa do afrického Gabonu s nákladom zdravotných prostriedkov pre nemocnicu Alberta Schweitzera. Po ceste dlhej viac ako 36 000 kilometrov zaparkovala v druhej polovici roku 1969 expedičná T138 VN, prezývaná „Drobček“, vo výstavnom pavilóne továrenského múzea Tatra v Kopřivnici. Tam stála celé roky natlačená medzi ostatné automobily, aby ju obdivovali predovšetkým histórie znalí návštevníci, ktorí sa k nej dostali.

V polovici marca došlo v Technickom múzeu Tatra v Kopřivnici k oživeniu roky odstavenej T138 VN z Expedície Lambaréné

Na tyči v závese

V roku 1997, v rámci 100. výročia výroby vozidiel so spaľovacím motorom, zriadili v Kopřivnici Technické múzeum Tatra. Svoju vtedajšiu cestu zo, zhodou okolností, zničenej expozície v továrenskom objekte do vtedy nového múzea absolvovala T138 VN „Lambaréné“ na tyči v závese za iným vozidlom. A ďalšie roky obšťastňovala návštevníkov múzea, opäť pekne zastrčená medzi ďalšie veľké vozidlá. To bolo ešte v čase, keď kopřivnická Tatra vyrábala aj osobné automobily.

Počas ďalších dvoch rokov tento segment výroby však opustila. Od roku 1999 je Tatra výlučným producentom ťažkých nákladných vozidiel, konštruovaných podľa „tatrováckej koncepcie“. Dnes Tatra predstavuje synonymum pre ťažké nákladné vozidlo, schopné čohokoľvek. Postupom času teda vyvstal dopyt po múzeu čisto nákladných vozidiel z Kopřivnice. Projekt cez rôzne peripetie nabral reálne rozmery pred zhruba piatimi rokmi pod taktovkou českých akcionárov a majiteľov spoločnosti Tatra Trucks, a. s., ktorej značka Tatra patrí. Na jeseň roku 2021 bolo slávnostne otvorené nové Múzeum nákladných vozidiel Tatra. V jeho starostlivo vybudovanej expozícii našla svoje miesto aj T138 VN „Drobček“.

Po vlastnej osi

9. apríla 2021 sa Tatra 138 VN „Drobček“ po vlastnej osi presunula z Technického múzea Tatra do nového Múzea nákladných vozidiel Tatra. Po päťdesiatich rokoch a krátkej technickej príprave jednoducho naskočil Drobčekov motor a vyrazili sme. Aj keď išlo o cestu dlhú zhruba 2,5 kilometra, zostane v mojej pamäti navždy, práve ako filmové zábery z pôvodnej expedície, ktoré som hltal z obrazovky pred takmer päťdesiatimi rokmi. Vďaka organizátorom prepravy nákladných veteránov z továrne Tatra Trucks som sa na tejto preprave do nového múzea zúčastnil. Zažil som tak úplne bezprostredne svoje „malé Lambaréné“.

Príprava, odchod

Všetko vlastne začalo už 17. 3. 2021, keď partia zamestnancov Tatra Trucks dorazila do Technického múzea Tatra, aby pripravila nákladné vozidlá v expozícii na presun. „Drobček“ aj po desiatkach rokov odstavenia poslušne roztočil svoj motor, len potreboval poskytnúť čerstvé štartovacie batérie. Pre istotu bol ešte premostený palivový systém, aby nenastal problém s nečistotami, ktoré sa za tie roky v trubkách a nádrži určite nazbierali.

Veľký presun „Drobčeka“ sa uskutočnil 9. 4., v tom čase už bola „stará“ expozícia uvoľnená od celého radu ďalších vozidiel, a tak nič nebránilo tomu, aby Tomáš Herblich, „môj“ vodič, vymanévroval T138 VN k miestu nástupu. Samozrejme, že v rámci dodržania všetkých bezpečnostných opatrení mu robil regulovčíka šéf celého presunu Petr Gilar, vedúci skúšobne kolesových vozidiel a inak skúsený dakarský pretekár a exkluzívny skúšobný vodič Tatry. Len vďaka nim som mohol svoje malé Lambaréné zrealizovať.

Aby sme predišli niektorým prekvapeniam, nasadili sme „Drobčekovi“ naftový bypass

Vykonal som obhliadku expedičnej nadstavby a vysúkal sa na sedadlo spolujazdca – vysúkal, pretože som musel dávať trošku pozor na improvizovaný palivový systém kanistra s motorovou naftou, z ktorého viedla hadica priamo do čerpadla motora. Jednoduchosť sama – a v tom bolo to kúzlo vozidiel, na ktorých ešte aj moja generácia robila vodičské skúšky či absolvovala KRK (krátky vodičský kurz) v rámci prezenčnej vojenskej služby.

„Pôjdeme obozretne, nefunguje prevádzková brzda. Tak nemá ani cenu šliapať na pedál. Ale na jednotku či dvojku to celé zvládneme,“ zhodnotil situáciu na začiatku „expedície“ Tomáš. „Vezmeme to trochu okľukou, tam, kde nie je veľa ľudí na ceste, a aj preto, že nás čaká len jedno klesanie,“ dodal vodič. Fajn, pomyslel som si, čím dlhšie pôjdeme, tým dlhšie „Lambaréné“. Odchod od Technického múzea Tatra vzbudil pozornosť fanúšikov i náhodných divákov. Hlavou mi prebleskla myšlienka zamávať z okienka, ale tá pravá expedícia Lambaréné skončila pred polstoročím.

Moje malé Lambaréné

Zákruta na ľavú ruku, pozor na prechod pre chodcov regulovaný semaforom a potom už po Záhumennej, jednej z hlavných ciest Kopřivnice, smerom na juhojuhozápad. 700 metrov ku križovatke s Husovou ulicou stačilo na mierny rozjazd a optimistické radenie aj tretieho prevodového stupňa. „Tu to bude z kopca, tak pozor!“ upozorňuje vodič. Na chodníkoch nikde nikto, ale ďalší prechod pre chodcov vyzerá na prerušenie jazdy.

Zaradíme dvojku a ešte pre istotu jednotku – už skoro stojíme, ale obe mladé mamičky so svojimi potomkami v kočíkoch sú príliš zabrané do rozhovoru a nenaznačujú, že by chceli prechod pre chodcov využiť. Tlačia kočíky rovno a k ceste vôbec nezahli. To je nakoniec dobré pre nás, môžeme bez problémov pokračovať. Nie, nie, vôbec ich tá strieborná Tatra nezaujímala. Prešla okolo nich bez toho, aby jej venovali jediný pohľad. Všetko je v živote relatívne. Pre mňa „moje malé Lambaréné“, pre Tomáša jedinečná príležitosť riadiť legendu, pre „Drobčeka“ zmŕtvychvstanie po mnohých rokoch, pre ne „ani vzduch“! A tak je to dobre. Všetko v živote treba vyvážiť, žiadne veľké výnimočnosti.

Spanilá jazda

Máme za sebou cca 1 100 „expedičných“ metrov a pred sebou kruhový objazd. „Na štvrtom výjazde zahnite vpravo na Štramberskú ulicu,“ povedal by príjemný hlas navigácie, keby sme išli v modernom osobnom vozidle. Našťastie nám však nikto do smeru cesty „nekecá“, a tak si môžeme vychutnávať jazdu plnými dúškami, nerušene a nezávisle. Čo keby sme sa rozhodli pre iný smer – to všetko je predsa v rámci expedície môžeme.

Po pravej strane míňame Sad Dr. Edvarda Beneša a s ním Ringhofferovu vilu. Križovatka so Štefánikovou ulicou, sme na hlavnej, takže okolo Mestského úradu Kopřivnice, predtým správnej budovy Tatry, v plnom tempe na dvojku. Na méte 1,6 kilometra odbočujeme ostro vpravo. Ulica stále nesie meno jedného z najväčších Slovákov, francúzskeho generála letectva Štefánika, ale to už je pred nami železničný prejazd a výhľad na továreň Tatra Trucks (vľavo).

Zastávka skončila a ideme posledné desiatky metrov. Pred nami je už len budova nového múzea.

Cez závoru v nájazde do areálu automobilky sa pomaličky dostávame do druhej etapy expedície. Na území továrne sme skoro doma. Ešte raz ostro doprava. To nám už ťahá takmer na tretí kilometer trasy. Vľavo je plocha, kde dočasne umiestnili nové vozidlá, než odídu k svojim zákazníkom, vpravo sa nachádzajú ďalšie technické plochy a rovno pred nami Tatra Defence Vehicles, firma populárne zvaná „Té Dé Véčko“. Znovu zatočíme doprava – orientačný bod „hlinikáreň“. Na méte 2 100 metrov robíme technickú pauzu. Máme chvíľku času, aby sme sa stretli s Ing. Ondrejom Skácelom, organizátorom „veľkého presunu“ a vedúcim projekcie vozidiel Tatra. Urobili sme niekoľko fotografií a môžeme pokračovať. Do cieľa, budovy nového Múzea nákladných vozidiel Tatra, nám zostáva niekoľko stoviek metrov. Aj tak ale zaujímavých.

Na spiatočke do nového múzea

Do múzea na spiatočke

Najprv musíme prekonať zjazdenú živičnú cestu, ktorá sa bežne nepoužíva. Potom už nabiehame k novej expozícii, samozrejme, zozadu budovy, práve tam je vhodný vjazd pre trochu rozmernejšie nákladné vozidlá. Posledná stovka metrov je najexotickejšia.

Priestor okolo budovy ešte nie je v konečnom stave, preto trochu pripomína určitý typ terénu, s ktorým sa „Drobček“ mnohokrát na svojej pôvodnej ceste stretol. Sme na konci. Nájazd na ľavú ruku, otočka, zaradená spiatočka a pekne cúvame do novej budovy. A stojíme. Okolo je prítmie, len bodový reflektor osvetľuje „Drobčeka“, ktorého motor stíchol – na ako dlho, dokážeme si tipnúť.

„Moje malé Lambaréné“ s celkovou dĺžkou 2 356 m a celkovým prevýšením 10 metrov práve skončilo. Takmer 2,5 kilometra vzrušujúcej jazdy, životného zážitku, o ktorom som predtým ani nesníval. Natoľko to bolo vzdialené, ale zázraky sa dejú! Vďaka Tomášovi Herblichovi, Petrovi Gilarovi, Ondrejovi Skácelovi. Vďaka Tatra.

Motor stíchol, posledná expedícia naozaj skončila. Naozaj?!

V spolupráci
transport.sk
Zdroj
MOFoto: Milan Olšanský a archív
Back to top button